Štvrtý deň začal pokojne, po raňajkách sme sa stretli s koordinátorkou Natáliou, ktorá nás zaviedla do centra kolomyjskej charity. Deti z chudobných rodín v tomto centre nebývajú ale trávia v ňom svoj voľný čas po skončení školy. Mali sme teda dostatok času spoznať všetkých pracovníkov centra. V charite pracovala iba jedna kuchárka, ktorá každý deň pripravila obed nielen pracovníkom a deťom, ale aj bezdomovcom, ktorí môžu do centra prísť na obed zadarmo. To je každý deň dokopy viac ako sto ľudí, hotová superhrdinka.
Okrem jedálenskej časti bola v centre miestnosť na ručné práce, študovňa na robenie úloh, miestnosti, v ktorých prebiehajú individuálne aktivity s psychologičkami ale aj multimediálna miestnosť s dataprojektorom, ktorej zriadenie sme v minulosti podporili aj my vďaka Vašim darom.
Po príchode prvých detí sa ukázalo, že nejde len o to aby mali kde stráviť popoludnie ale aktivity centra sú zamerané na zdravý rozvoj detí. Najprv sme sa zúčastnili relaxačnej art terapie, na ktorej pod vedením psychologičky deti maľovali. Potom nasledovala aktivita, pri ktorej boli deti rozdelené na chlapcov a dievčatá, dievčatá boli s psychologičkou, ktorá predstavovala ženský vzor a chlapci s kňazom, ktorý bol mužským vzorom. Rozprávali sa o rodine, o správaní sa k opačnému pohlaviu a podobne.
Ako veľmi je dôležité, že sa deťom vôbec niekto venuje sme sa dozvedeli, keď sme sa s Natáliou rozprávali o ich osudoch. Okrem chudoby najčastejšie trpia rozvrátenou rodinou, domácim násilím a prekvapivo aj následkami vojny, ktorá aj keď je vzdialená, pripravila niektoré rodiny o otcov. Pri počúvaní niektorých príbehov som mal zimomriavky na chrbte.
Dnes ma chariťáci z Kolomyje donútili zamyslieť sa nad tým ako si možno niekedy staviame pred seba prekážky, ktoré v skutočnosti nie sú tak veľké. V meste, kde neexistuje ani poriadna cesta budujú centrum, ktoré nevyniká svojim vybavením ani veľkosťou, ale nasadením a ochotou ľudí, ktorí v ňom pracujú.
Dnes ráno som sa rozhodol udržiavať kondičku a ísť behať, z čoho vznikla krásna exkurzia rannou Kolomyjou. Pri jazere, na ktoré som narazil som cvičil na preliezkach, keď začali postupne prichádzať miestni bezdomovci. Na moje veľké prekvapenia začali pri mne cvičiť a jeden pán dokonca robil zároveň so mnou zhyby. Po chvíli sme sa začali rozprávať a dozvedel som sa, že cvičiť chodia takmer každý deň.
Neskôr sme bezdomovcov navštívili aj vďaka Natálii, ktorá nás zaviedla do ich charitného útulku. Ten mal kapacitu 15 ľudí a aj keď priestor nebol veľký, veľmi ma prekvapil poriadok a čistota. Aby bezdomovci mohli v útulku prespať, musia zaplatiť symbolickú sumu ale majú aj možnosť odpracovať si prespanie tým, že s niečim pomôžu priamo kolomyjskej charite, čo mnohí z nich využívajú. Myslím, že im to pomáha neodvyknúť si pracovať a zvyšuje to ich šance na začlenenie sa do spoločnosti.
Od prvého dňa na Ukrajine žasneme nad cenovkami v obchodoch. Keď si prezerám tunajšie jedálne lístky naozaj sa necítim ako bratislavský študent ale ako Pán študent. Táto idylka sa však končí, keď sa rozprávam o peniazoch s domácimi, pretože aj keď mnohé veci sú aj dvakrát lacnejšie, obyvatelia zarábajú štyrikrát menej ako u nás.
Poobede sme išli opäť do detského centra, v ktorom práve prebiehala terapia hudbou. To už mali deti hotové úlohy a po organizovanom programe sme s nimi hrali vonku volejbal. Úžasné bolo, aké boli detská voči sebe chápavé a tolerantné. Aj keď majú 8 až 18 rokov, niektorí z nich boli vďaka vekovému rozdielu oveľa šikovnejší a hra im šla lepšie. Nikto sa na nikoho nehneval ani nesťažoval. Jednoducho si užívali hru.
V podvečer sme navštívili detský domov, v ktorom žijú deti, ktoré sú tiež zapojené v projekte Adopcia na diaľku®. V minulosti sa o nich starali tri rehoľné sestry, dnes už z nich kvôli nedostatku financií zostala iba jedna, ktorej pomáhajú dobrovoľníci.
Deň sme ukončili spolu s Natáliou a jej kolegyňami. Natália bola počas celých dvoch dní neustále veselá a pozitívna, a s množstvom vecí nám pomohla. Centrum v Kolomyji si budem pamätať ako miesto, kde dokážu aj z mála urobiť veľa.
Keď sme si už mysleli, že nič dobrudrúžnejšie ako ranná potopa už dnes nebude. Zistili sme, že nám podozrivo rýchlo mizne voda z chladiča. Pár krát sme ju cestou museli doliať, pretože hadička vedúca k motoru mala pokazené tesnenie. “Snáď zájdeme aspoň do Bortnykov”, hovorili sme si. Krajina pred nami sa začala meniť, a ešte rýchlejšie cesta pod nami. Mestečká vystriedali malé dedinky a pomerne fajn cestu rozbitý kus asfaltu. Akoby v tejto obasti zastal čas. Minuli sme veľa vozov, ťahaných koňmi a za staré motorky značky jawa, na ktorých sa tu ľudia bežne vozia by slovenskí zberatelia zaplatili pekný balík. Najobľúbenejším dopravným prostriedkom je však bicykel.
Po posledných siedmich kilometroch, ktoré nám trvali 25 minút sme konečne zbadali tabuľku Bortnyky. V areáli detského domova nás privítal Ruslan Markiv, nižší muž v strednom veku, ktorý je tu už 14 rokov a všetko okolo má na svedomí. Naozaj sa mi nechcelo veriť, že tá stará budova, s rozbitými oknami a obrastená kríkmi na fotkách v kuchyni je dnes nádherný detský domov.
Poobede som v dielní pozoroval chlapca, ktorý sa snažil opraviť pokazenú retiazku na bicykli. Mal len 9 rokov, ruky úplne čierne od oleja a najmenšie kladivo aké našiel ledva udržal. Nevedel som sa však vynadívať na vytrvalosť a snaživosť s akou sa o to pokúšal. Nevedel vôbec ako na to, ale špekuloval, skúšal a striedal rôzne nástroje asi hodinu vkuse. S niečím som mu pomohol a potom pokračoval sám, znova mo pomohol jeden so starších chalanov a tak ďalej. Myslím, že práve vďaka tomu, že neexistuje možnosť kúpiť nový bicykel alebo ísť do servisu, si chlapci budujú väčšiu trpezlivosť a samostatnosť. Keby ste ho tak mohli vidieť večer, po západe slnka, keď sa konečne s úsmevom od ucha k uchu premával okolo detského domova, na svojom starom-novom bicykli.
Chalanov sme dnes príliš nespoznali, potrebovali sme totiž odviezť kolegu do Ľvova na vlak. Jeden z nich, ktorý študuje za automechanika nám však opravil poruchu na aute. Mladší chlapci chodia do školy priamo v areály detského domova. Starší navštevujú školu v dedine a najstarší chodia na viaceré vysoké školy do Lvova a zajtra večer odchádzajú na internát.
S chlapcami sme sa naobedovali a ponáhľali sme sa do Ľvova, aby sme po tunajších cestách nemuseli jazdiť v noci. Z chudobných Bortnykov sme sa tak presunuli do miliónového mesta, s kopou pamiatok a turistov. Ukrajina znovu potvrdila, že je krajinou mnohých kontrastov.
<< Predchádzajúce dni Ďalšie dni >>
Autorom textu je Roman Kortiš, študent a brigádnik projektu Adopcia na diaľku®, ktorý sa zúčastnil monitorovacej cesty na Ukrajine. Nenechajte si ujsť ani ďalšie jeho postrehy, ktoré zachytil vo svojich blogoch na ceste Ukrajinou. Budú postupne pribúdať na tejto stránke.
