Posledné ráno v Bortnykoch sme si už začínali zvykať na tunajší režim. Na raňajkách nás chalani milo obshluhovali ako vždy. Bolo krásne vidieť šesťročného chlapca z detského domova, ktorý sa sám od seba postavil a začal zbierať prázdne taniere svojich kamarátov, aby ich odniesol do kuchyne. Ešte pred začiatkom školy sme si urobili s chalanmi a s riaditeľom Ruslanom spoločnú fotku. Mladším sme rozdali cukríky a so staršími som si vymenil Facebook :D.

Keď sme napokon odchádzali, chlapci z prvého stupňa nás nechceli pustiť, vešali sa na nás ako čerešne a opackali nám celé auto. Trochu sme sa báli, že niektorého z nich zrazíme. Nasledovala dlhá cesta do Ternopiľu, kde projekt Adopcia na diaľku® podporuje bohoslovcov zo seminára. Keď som telefonoval s pánom Sichkarykom , ktorý v seminári koordinuje Adopciu na diaľku, chcel aby sme neprišli rovno do seminára ale stretli sa asi kilometer pred ním, ktovie čo na nás chystajú.

Stretli sne sa teda pri vlakovej stanici, a potom sme pána Sichkaryka nasledovali do seminára. Vošli sme do areálu spoza veľkého múru a išli sme si oči vyočiť. Na ploche pred seminárom stálo všetkých 140 bohoslovcov, ktorý čakali len na náš príchod, aby nás privítali. Do tejto parády sme my, traja slováci zmorení po poldennej ceste, vystúpili z auta zaprášeného ešte kolomyjskym prachom a ocapkaného detskými rukami z Bortnykov. Semináristi nám zaspievali a zoznámili sme sa s miestnym metropolitom, ktorý je na Ukrajine niečo ako biskup. Pri pozorovaní tohto veľkolepého privítania som mal trochu pocit, že si nás zplietli s pápežom.

Nasledovala večerná modlitba v kostole, takzavá večirňa. Semináristi majú v rámci školy aj hodiny spevu. A keď trojhlasné spievali nejaký veľkonočný žalm, mal som zimomriavky. Od hrubých kostolných múrov sa ozývali slová starej piesne a ja som sa cítil ako v nejakom chráme pred tisíc rokmi. Bolo to najkrajšie, čo som kedy v kostole zažil a chalani by s tým mohli pokojne ísť aj do Ukrajina má talent.

Potom nám pripravili večeru a po nej sme sa konečne porozhliadali po seminári. Bohoslovci aj tu každý deň pracujú. Dnes sa starali o záhradu a sadili kvety. Ku sklonku dňa nás odprevadili do Zarvanytsyie, kde je ukrajinské pútnické miesto a my sme tu ubytovaní na dnešnú noc. Počas zvyšku dňa mi v ušiach znela melódia žalmu, ktorý sme počuli.

Pohostinnosť našich ternopiľských hostiteľov pokračovala aj na druhý deň. Pripravili nám skvelé raňajky a rozprávali nám príbeh o tom ako ich raz prestala podporovať nejaká nemecká charita, pretože ich hostili toľkým jedlom, že Nemci dostali pocit, že pomoc nie je potrebná.

Po raňajkách sme šli do seminára a navštívili pár tried, v ktorých prebiehala výučba. Boli sme aj v malej telocvični, čo je jedna zo zaujímavostí tohto seminára, pretože študenti majú aj povinný športový krúžok. Pekná bola aj študovňa s knižnicou, ktorá sa po vyučovaní začala postupne zapĺňať študentami.

Otec Ivan nám hovoril o tom ako každého polroka majú individuálne stretnutia s každým semináristom. Na nich sa snažia ísť do hĺbky ich motivácie stať sa kňazom a realisticky priblížiť študentom, čo táto cesta obnáša. Vďaka tomu si môžu semináristi dobre premyslieť, či to naozaj chcú.

Večer nás zobrali do katedrály v Ternopile. Prístup tam mali všade a tak sme sa dostali aj do zvonice a do chodieb pod katedrálou. S opracovaním a sprístupnením priestorov pomáhali aj semináristi. V seminári v Užhorode rovnako ako tu je súčasťou programu práca. Myslím si, že je to dobré, pretože aj semináristi, ktorí nepochádzajú z dedín sa mnohému naučia. Nie sú potom len kňazmi, ktorých ručičky sedem rokov len obracali stránky kníh.

Medzi dvoma seminármi sú aj rozdiely. V tomto ternopiľskom panuje väčšia disciplína a prísnejší program dňa. Možno je to tým že sme o pár stovák kilometrov viac na východe.

Zajtra sa začína naša cesta domov, na ktorej máme zastávku v Užhorode aby sme si oddýchli a v sobotu sa vydali do Bratislavy. Seminárista Pavlo z Užhorodu nám písal, že spravil záverečné skúšky. Takže sa teším na to, ako bude vyzerať oslava v seminári.

Prešli sme okolo Lvova a v diaľke sa začínajú vynárať prvé kopce, Karpaty. Tie nám stoja v ceste aby sme sa dostali späť na Zakarpatie. Plánujeme ich zdolať po rovnakej trase ako cestou sem, život nám však naplánoval iné dobrodružstvo. Stále na Ukrajinskej strane Karpát sme narazili na obrovskú zápchu, kilometre pred nami sa striedajú stojace autá a kamióny a oproti nejde nikto. Vyzerá to fakt na dlho, hovoríme si. Stráviť hodiny v zápche na horúcom slnku sa nám určite nechce a tak pozerám do mapy, či neexistuje aj iná možnosť. Policajti, ktorí nás predbehnú nás presvedčia v tom, že vpredu sa asi niečo stalo a povzbudia nás vo vyskúšaní novej cesty. Mapa hovorí, že sa stačí vrátiť asi 4 kilometre a tam odbočiť na spojnicu, ktorou sa dostaneme na iný priechod cez Karpaty o niečo severnejšie.

Prvá časť cesty ide ako po masle, síce nie sme už na hlavnej ceste ale asfalt pod nami nie je v takom zlom stave ako sme čakali. Pred nami sa otvárajú krásne údolia, ktoré vynikajú najmä vďaka rozbúrenej jari. Stretávame vychudnutú líšku a cesta sa pomaly zužuje. Občas narazíme na skupinu domov a autobus, ktorému sa ledva vyhneme nás ubezpečuje, že nie sme až tak na konci sveta. Po ďalších kilometroch cesta pod nami zmizne a namiesto údolí ideme cez hustý les. Byť na Slovensku, som presvedčený, že táto cesta už isto nikam nevedie. Toto je ale Ukrajina, a tak opäť nasleduje prekvapenie a my máme pocit, že sme vyšli z lesa niekde v Rakúsku. Vchádzame do mestečka, plného hotelov s vežičkami, asfaltom najkrajším aký sme tu videli a obklopenom krásnymi kopcami. Dokonca tu majú aj chodníky, a to už je čo povedať. Asi sme na mieste, kde sa darí turistickému ruchu a pravdepodobne sa tu v zime lyžuje.

Aby sme si nezvykli, hneď po tom, čo mestečkom prejdeme sme späť nohami na zemi, alebo na mesiaci? Krátery v strede cesty nám nedovolia ísť rýchlejšie ako 20 km za hodinu. Nasledujúcich 80 km prechádzame približne 3 hodiny. Tu má pre nás Ukrajina zas ďalšiu, zo svojich tvárí. Chudoba všade navôkol. Ľudia žijúci v drevom obitých šopách, ktorí celé dni pracujú na svojich políčkach aby mali aspoň čo do úst. Nečudujeme sa, že o prácu je tu núdza. Ako by aj nie, keď len 2 hodiny trvá dostať sa z tadeto niekam, kde by sa možno dala nájsť. Staré domy, chátrajúce ploty, latríny, staré a hrdzavé autá, to všetko len pár kilometrov od miesta, kde to vyzeralo oveľa lepšie.

Zhrbená stará pani so šatkou na hlave a vedrami plnými hnoja na nás pozerá ako by auto nikdy pred tým nevidela. Rovnako zvedaví sú aj ostatní obyvatelia. Počas tejto cesty sme stretli len 2 ďalšie autá a dva traktory.

Konečne sa dostávame na križovatku s asfaltom, stúpame vyššie a sme v strede prechodu cez Karpaty. Ukrajinská maska bola znovu vymenená a pred nami sa týčia hory, ako z reklamy s kravičkou Milkou. Sme v krajine mnohých kontrastov, v krajine nesmierneho prírodného bohatstva a krásy a zároveň v krajine kde mnohí žijú v chudobe a nefungujúci systém im často hádže ešte ďalšie polená pod nohy.

Blízko Poľských hraníc nás zastavila pohraničná kontrola. Vojak so samopalom si prezrel naše pasy a tváre a pustil nás ďalej. Prešli sme okolo hraničného priechodu Ubľa a dostali sa konečne, po desiatich hodinách v aute, do Užhorodu.

Seminaristi nás privítali, pohostili nás večerou a zobrali von do mesta. Siedmaci mali dnes záverečné skúšky, keďže cirkev a štát fungujú na Ukrajine oddelenie, nie je to žiaľ vnímané ako štátnica a pred štátom sú seminaristi akoby bez vzdelania. Dnes budeme isto všetci spať ako zabití a zajtra, konečne Slovensko.

Včera som si hovoril, že spravím výnimku a po dvoch týždňoch si nenastavím budík. Zobúdzam sa teda po deviatej ráno. Ostatní stihli aj rannú liturgiu a teraz už pravdepodobne raňajkujú. Po raňajkách sme sa pobalili, rozlúčili a zamierili k hraniciam. Už len nakúpiť nejaké magnetky a ukrajinské sladkosti pre kolegov na charite.

Na hranici nás čaká nepríjemné prekvapenie, je plná a hneď vieme, že toto nebude len na hodinku. Kým prídeme na rad žartujeme o tom ako sa colníci zatvária, keď uvidia náš preplnený kufor. Okrem našich vecí v ňom máme ikony, ktoré sme dostali ako darčeky, nejaké knižky Zarvanytskú liečivú minerálnu vodu dokonca aj veľký chlieb od ternopiľského seminára, takzvaný „Karavai“.

Keď prídeme na rad, zistíme, že sme neboli ďaleko od pravdy. Ukrajinský colník totiž prekrúti očami a z jeho úst vyjde niečo ako: „Ojoj!“ Vzápätí však uvidí Zarvanytskú vodu a už si jednu pýta. Prichádzame aj o dve knižky o Zarvanytsy, putovnom mieste blízko Ternopiľu. Dostali sme ich však ako darček a tak to berieme skôr ako uľahčenie priechodu cez hranicu.

Nasleduje slovenská strana, kde musíme všetko vyložiť z auta. Colníčka nám prehľadala batohy a zapísala si mnohé údaje. Po piatich hodinách na hranici sme na Slovensku. Aké je po 113tich dňoch na Ukrajine? Ako prvé si všimneme nádherné cesty, na ktoré už asi nikto z nás nebude nikdy nadávať. Počas cesty do Michaloviec stretneme viac policajtov ako na Ukrajine za celé dva týždne.

Čaká nás 400 km do Bratislavy ale dozvuky výborných zážitkov sa v nás stále ozývajú. Zažili sme množstvo prekvapení, radostných momentov, ale aj tých smutných pri pozorovaní odvrátenej stránky Ukrajiny. Na vlastné oči sme videli ako pomoc slovenských darcov zlepšuje život tých, ktorí to potrebujú.