Hoci vojnový konflikt na Ukrajine naďalej pokračuje, silná túžba po mieri neutícha. Rovnako ani naše spoločné modlitby, doplnené pôstom a obetou. Sme neustále nablízku aj našim miestnym koordinátorom, deťom a ich rodinám. O prvých dňoch invázie, extrémnych podmienkach na Ukrajine i momentálnej situácii sa vo svojom svedectve s nami podelil otec Ján Martinček, pôsobiaci vo farnosti Charkov.
„Pochválený buď Ježiš Kristus!
Drahí darcovia a spolupracovníci projektu Adopcia na diaľku® – Charkov, Ukrajina. K písaniu správy za minulý rok ma vedie odhodlanie poďakovať Vám. V myšlienkach som v 24. februári minulého roku. To čo sa nám tu na Ukrajine všetkým stalo, bolo od začiatku veľmi bolestivé. Aj teraz v retrospektíve je hrôza, ktorú sme prežívali, stále živá. Napriek silnému odhodlaniu neprehrať a zvíťaziť, vnímam aj neistotu z budúcich mesiacov spojenú s veľkou nezlomnosťou.
Tento rok Vám nemôžem opísať krásu a bohatosť akcií, ktoré sme s Vašou pomocou mohli v minulosti realizovať. No môžem Vám s vnútornou radosťou a pokojom potvrdiť, že všetky deti žijú a sú v bezpečí. Váš finančný dar deťom zohral veľkú rolu. Hneď ako začala invázia, sme z úkrytov hľadali konkrétne spôsoby pomoci deťom. V neutíchajúcich zvukoch bojov, pod neustálou raketovou paľbou a zvlášť takzvaných Gradov, ktoré sa stali symbolom hororu v prvých týždňoch ruskej vojny, sa nám podarilo nadviazať kontakt s rodičmi. Krátko potom sa začala evakuácia miliónov ľudí. Už na desiaty deň som zistil, že takmer všetky deti a mládež, ktoré ste podporovali, sú mimo priameho ohrozenia a smerujú buď do krajín EÚ, alebo na západnú Ukrajinu.
Zmenil sa aj štýl môjho života. Vojna ma zastihla v Kyjeve. Po neúspešných pokusoch cestovať na východ späť do Charkova, ako aj prosbách farníkov, aby som tam nešiel, že radšej oni ujdú, som časť z nich čakal s autom v centrálnej Ukrajine. Po troch dňoch na preplnených cestách som stretol tridsiatich vystresovaných ľudí natlačených v štyroch autách. Nikto nevedel ako ďalej, no veľmi rýchlo sa zhodli na tom, že pre ženy a deti bude najlepšie odísť do niektorej krajiny, ktorá je v NATO. A tak som v polovici marca ostal len s mužmi. S tými, ktorých nezobrali do armády, som začal prijímať z ukrajinskej strany humanitárnu pomoc a koordinovať jej logistiku do východnej časti Ukrajiny.
Tak sa nám podarilo do konca júna prebrať a vyslať do rúk, ktorým sme dôverovali, 830 ton pomoci. V júni som dostal znovu dekrét, aby som sa vrátil do Charkova. Po návrate som bol vo farnosti jediný katolík. Pod kostolom v pastoračných priestoroch stále žilo do tridsať dôchodcov. Naša farnosť sv. Vincenta de Paul v Charkove na Saltovke sa nachádza na severe Charkova, len 30 km od ruskej hranice. V deň invázie okupanti zaútočili práve na našu farnosť a krátko potom sa 500-tisícové sídlisko premenilo na „mesto duchov“, v ktorom ostalo len zopár starších ľudí. Útoky boli na dennom poriadku, ostreľovanie pokračovalo dňom i nocou. Boli to tri mesiace naplnené dennou modlitbou a prácou. Opravili sme povybíjané okná, rozstrieľaný silový kábel a nachystali drevo na zimu. Koncom júla sme cez organizáciu Depaul prijali vo farnosti prvý kamión s potravinami zo Slovenska. Odvtedy privážame potraviny ľuďom v Charkove aj v Charkovskej oblasti. Sedemkrát v týždni nakŕmime teplým obedom 240 ľudí.
Pre mňa ako kňaza misionára ostáva naďalej úlohou číslo jedna modlitba, no fyzickej práce je neúrekom. Modlitba a práca každý deň. Dokonca som sa naučil jazdiť na nákladiaku, aby sme ľuďom okrem potravín priviezli aj drevo na zimu. Koncom septembra, na farské hody, sme znovu dostali od pána biskupa dovolenie mať Eucharistiu v kostole. Po troch mesiacoch, kedy som sa celé leto modlil v chráme sám, pripravený schovať sa pod oltár, ak by priletela raketa, sa zrazu náš kostol opäť zaplnil ľuďmi. Vrátilo sa aj päť farníkov. A tak pomaly pokračujeme.
Drahí darcovia, neviem Vám poslať ani fotografiu, ani vysvedčenie, ani obrázok či list od dieťaťa, ktoré ste roky podporovali. Viem však naisto, že Vaša finančná pomoc im pomohla v prvých týždňoch invázie, keď utekali z hrôz do bezpečia. Neviem, kto sa vráti a kto nie. Modlím sa s vďačnosťou za Vás, a aby nastal pre Ukrajinu spravodlivý mier, ktorý je viac ako len mlčanie zbraní.“
S vďakou, Ján Martinček, CM misionár
