„Nebolo dňa, aby som aspoň na chvíľu nemyslel na ľudí v Tanzánii,“ hovorí Filip Macák o svojich dojmoch z prvej cesty do tejto krásnej, ale chudobnej krajiny. Odvtedy navštevuje Tanzániu pravidelne a prezradil nám, že je plná mierumilovných ľudí, ktorí majú dvere stále otvorené pre druhých a rodiny sa tu navzájom starajú o svoje deti. Napriek náročným podmienkam sú hrdí na svoju krajinu a prežívajú vytrvalo aj ťažké obdobia sucha. Spolu s OZ Misie sa rozhodli v Tanzánii pomáhať deťom, aby nemuseli byť hladné alebo si v lavici požičiavať jeden zošit.

Mnohé africké krajiny potrebujú rozvojovú pomoc. Čo ťa viedlo spojiť svoje snahy práve s Tanzániou?

Môj príbeh je naviazaný na farského kňaza a dobrého priateľa otca Pavla Gajdoša. V jeden novembrový večer sa ma opýtal, či by som s ním nechcel ísť do Tanzánie. Vedel som, že on sám sa angažuje v pomoci tejto krajine už viacero rokov, ale to, aká silná skúsenosť to bude a čo v človeku zanechá, som nečakal. Úprimne povedané, po dlhých rokoch strávených v zahraničí som nemal veľmi túžbu po cestovaní, ale môj prvý pobyt v Tanzánii všetko zmenil. Je to obrovská krajina, ale napriek svojmu bohatstvu ako sú národné parky, Kilimandžáro a Zanzibar, trpí veľkou chudobou, ktorou je všetko poznačené.

Na rozdiel od väčšiny afrických krajín, Tanzánia je dlhodobo miestom pokoja a mieru. Kmene medzi sebou nebojujú a dokonca ani rôznorodosť náboženstiev nepredstavuje závažný problém, pretože ľudia svoje vierovyznanie vzájomne rešpektujú. Už počas svojej prvej návštevy som mal možnosť navštíviť slovenského misionára otca Petra Majerníka, ktorý v centre Tanzánie buduje prvé pútnické miesto zasvätené Kráľovej Pokoja.

Druhým misionárom, ktorého sme v rámci cesty navštívili, je taliansky misionár otec Salvatore Guerera, ktorý v tejto krajine pôsobí 24 rokov. Musím povedať, že po návrate na Slovensko som nevedel prestať myslieť na to, čo som videl a zažil. Nebolo dňa, že by som aspoň na chvíľu nepomyslel na ľudí z Tanzánie.

Preto ste založili aj OZ Misie?

Vznik občianskeho združenia Misie v roku 2023 zoficiálnil skoro 20-ročnú pomoc tejto subsaharskej krajine. Sme traja zakladajúci členovia, otec Benjamín Kosnáč, otec Pavol Gajdoš a ja. Napriek tomu, že každý z nás mal svoju vlastnú cestu do Afriky, cieľ efektívne pomáhať chudobným ľudom sme mali spoločný.

Občianske združenie Misie chce doručovať systematickú, efektívnu a pravidelnú pomoc, ktorá bude v prvom rade poskytovateľom príležitostí. Dlhoročná skúsenosť vypovedá o potrebe zamerať pomoc hlavne na tých najmenších a súčasne sa snažiť vštepovať do komunít kresťanské hodnoty, vtedy bude naša misia úspešná.

Od tvojej prvej návštevy v Tanzánii ubehlo niekoľko rokov a odvtedy tam cestuješ pravidelne. Čo ťa na krajine a ľuďoch najviac zaujalo?

Na prvý pohľad mi prišla chudoba a jednoduché podmienky miestnych ľudí ako niečo úplne prirodzené. Hlinené domčeky so slamenou strechou, ľudia pracujúci na priľahlých poliach, vychudnuté zvieratá a všade pobehujúce deti, tak by sa v skratke dala opísať prevažná časť krajiny. Ľudia sú tu zvyknutí, že deň začína o siedmej ráno východom slnka a končí o siedmej večer jeho západom. Je to spôsobené polohou Tanzánie, ktorá je blízko rovníka a v krajne preto vládne rovnodennosť.

Tak ako vo väčšine okolitých krajín, aj v Tanzánii sa striedajú obdobia dažďov a sucha. V posledných rokoch býva obdobie sucha čoraz dlhšie, vtedy nespadne ani kvapka vody po dobu niekoľkých mesiacov. Väčšina ľudí sa živí buď poľnohospodárstvom, alebo chovom dobytka. Počas obdobia dažďov sa ľudia snažia zabezpečiť si živobytie aj na obdobie sucha, ktoré je pre krajinu veľmi ťažkým časom.

A ako sa s touto situáciou vyrovnávajú obyvatelia?

Napriek pomerne náročným podmienkam, ľudia neutekajú zo svojej krajiny, sú na ňu veľmi hrdí a každý, aj keď nevie čítať a písať, vie zaspievať národnú hymnu. Úžasnou vecou je aj to, že si vedia vzájomne pomáhať. Nemajú ploty a dvere sú tu stále otvorené. Bežne sa stáva, že keď sa deti nezmestia do domčeka, časť z nich spáva u susedov, lebo rodiny sa vzájomne starajú o svoje deti. Niekedy je veľmi ťažké určiť biologickú rodinu, lebo v africkom vnímaní začleňujú medzi bratov a sestry veľký okruh ľudí.

Keď nám do projektu prišli prvé úvodné dotazníky s fotkami detí, tešili sme sa, aké sú milé, no niektoré pôsobili ustráchane. Čo nám povieš o tanzánijských deťoch?

Keby som to mal definovať jedným slovom, povedal by som „šťastné“. Napriek tomu, v akých podmienkach žijú, je priam obdivuhodné pozorovať mieru radosti, ktorú majú. Zároveň sú aj zodpovedné. Je normálne, že sa malé deti starajú o svojich menších súrodencov, častokrát ešte bábätká. A robia to naozaj dôsledne a dobre.

Taktiež sú veľmi zvedavé, ale aj disciplinované. Neexistuje tam, že by nebolo v triede ticho, prípadne na svätej omši, kde sú stovky detí. Aby sa počas našej návštevy zbavili počiatočnej neistoty, dali sme si farebné parochne, červené nosy a veselé okuliare. Nechýbali ani bublifuky a podobné veci, vďaka ktorým sa deti razom rozveselia a porozprávajú nám o obľúbenej farbe alebo predmete.

Nedávno ste s OZ Misie cestovali opäť doTanzánie. Na čom ste pracovali tentokrát?

Naša posledná návšteva bola veľmi dynamická a radostná, lebo sme zbierali informácie o deťoch, ktoré budú zaradené do projektu Adopcia na diaľku. Rozdelili sme si to na dve časti, kedy sme najprv za pomoci učiteľov pracovali s deťmi samotnými v škole a potom sme robili monitoring domácností a podmienok, v akých žijú.

Pre dosiahnutie najlepších výsledkov, sme sa spoločne rozhodli do projektu zaradiť čo najmenšie deti. Spolu s tým prichádza aj výzva, ako s nimi dobre komunikovať, aby sme sa o nich dozvedeli čo najviac. Preto sme vytvorili viaceré modely s obrázkami, kde nám samotné deti ukazovali, čo sa im páči, čo majú rady a čím by v budúcnosti chceli byť.

Bolo veľmi zaujímavé sledovať jednotlivé interakcie, pestrosť záujmov a snov, ktoré majú. Pri výbere najobľúbenejšieho zvieratka sme museli odstrániť medveďa, lebo nikto z nich nevedel, čo to je (úsmev). Menej veselá bola druhá časť, keď sme monitorovali jednotlivé domácnosti a podmienky, v ktorých deti žijú. Najkontroverznejším momentom je uvedomiť si, čím všetkým si musia prechádzať, aby prežili, a čo všetko už pokladáme my za samozrejmosť.

Prečo ste sa rozhodli osloviť so spoluprácou projekt Slovenskej katolíckej charity Adopcia na diaľku®?

Keďže sme podporovali stavbu škôlky cez Centrum sv. Krištofa v Bulige, začali sme sa pohrávať s myšlienkou diaľkovej adopcie žiakov. Mali sme v úmysle vytvoriť lokálny program, cez ktorý ľudia z našich farností budú môcť podporovať jednotlivé deti. Keď sme sa začali do témy viacej ponárať, poprosili sme už fungujúci projekt Adopcia na diaľku o stretnutie, aby sme vedeli náš program čo najlepšie nastaviť.

Z veľmi plodného stretnutia s ľuďmi z projektu Adopcia na diaľku vzišla ponuka na spoluprácu, čomu sme nemohli povedať nie. Nie len preto, že tento projekt je dlhodobo fungujúci a má za sebou nespočetne veľa zmenených ľudských osudov, ale aj kvôli úrovni transparentnosti, spôsobom a ľudskému kapitálu, ktorý za tým celým stojí. Keď sa ma niekto opýta, v čom je slovenský národ výnimočný, tak poviem „v štedrosti pomoci druhým“. Myslím, že projekt Adopcia na diaľku je doslova odrazom tejto dobrej slovenskej vlastnosti.

Zažil si aj vyučovanie v tamojších školách? Aké sú podmienky?

Áno, zažil. Tak ako v každej krajine, aj v Tanzánii sú lepšie a horšie školy. Cirkevné školy patria k najlepším. Problémom je, že ich je relatívne málo a pre bežných ľudí sú z pohľadu financií nedostupné. Základné vzdelanie je štátom garantované a v samej podstate je bezplatné. Ale s návštevou školy sú spojené rôzne poplatky za uniformu, stravu a školské pomôcky, ktoré si veľa rodín tiež nemôže dovoliť.

 Uvediem to na príklade Základnej školy v Sukamahele. Ide o miesto misionára otca Petra Majerníka, kde sa angažujeme v rámci projektu Adopcia na diaľku. Do školy tu chodí viac ako 650 detí. Medzi nimi sú predškoláci a sedem ročníkov, súčasťou je aj trieda s postihnutými deťmi. Škola má sedem učiteľov a do jednej triedy chodí do 100 detí. Majú drevené lavice, čo vôbec nie je samozrejmosťou, aj keď v jednej lavici sedí namiesto dvoch detí, až päť.

Takéto prostredie musí byť náročné na vzdelávanie…

Zo začiatku som bol napríklad zarazený, prečo niektoré deti na vyučovaní spia. Učitelia mi vysvetlili, že je to spôsobené nedostatkom potravy, že deti sú hladné, preto spia a oni ich nechajú. Nehovoriac o nedostatku učebných pomôcok, kedy sa v lavici strieda jedna ceruzka a jeden zošiť slúži viacerým deťom. K tomu, aby bol v triede poriadok, musia byť učitelia prísni, aby sa pri takom počte deti aspoň niečo naučili. Nehovoriac o potenciálne nadaných deťoch, ktoré zväčša splynú s davom. Materiálne zabezpečenie školy je tiež jednoduché, elektrina, a teda v prípade potreby aj svetlo, je len v jednej triede.

Škola zabezpečila deťom jeden tanier kaše v priebehu vyučovania, čo je častokrát jediné jedlo, ktoré za celý deň majú. Podmienky sú náročné, ale napriek tomu je tam aj veľa radosti, hlavne počas prestávok, kedy deti môžu vybehnúť na ihrisko a hrať futbal s podomácky vyrobenou loptou z handier. Preto pracujeme na zlepšeniach, posilňujeme učiteľský zbor, ideme spustiť plnohodnotné stravovanie, kupujeme nové uniformy pre celú školu, riešime zdravotnú starostlivosť a mnoho ďalšieho, lebo deti musia byť zdravé, najedené a čisté a potom sa môžu riadne vzdelávať.

Prečo by si ľuďom odporučil zapojiť sa do projektu Adopcia na diaľku®?

Existuje lepší pocit, ako niekomu pomôcť? Čo i len chvíľu, nehovoriac zásadným, život meniacim spôsobom? Projekt Adopcia na diaľku je pre mňa garanciou adresnej pomoci konkrétnemu človeku, prípadne situácii. Hodnotím to hlavne z tej druhej strany, kde my v teréne sme výkonnou zložkou a vidíme dopady pomoci. Projekt Adopcia na diaľku je ako základ stavby a je taký silný, že postupne na ňom postavíme mrakodrap až do neba.

Chcel by som zároveň využiť možnosť poďakovať darcom za ich odvahu pomáhať prostredníctvom projektu Adopcia na diaľku. Deti a ich rodiny si veľmi vážia vašu pomoc. Pomáhate im udržať si dôstojnosť, odbremeňujete ich od finančnej záťaže spojenej so školskými výdavkami, motivujete rodičov, nech posielajú deti do školy. Dávate im tým príležitosť rásť a vzdelávať sa, podporujete ich sebadôveru a pocit, že niekde na inom konci sveta sú ľudia, ktorým na nich záleží. A to nie je málo… a preto ďakujeme.

Ďakujeme všetkým darcom za lásku a podporu, ktorú deťom venujete. Vďaka vám môžu chodiť do školy, vzdelávať sa a spoznávať nových kamarátov. Staňte sa aj vy súčasťou projektu a adoptujte si dieťa z Tanzánie.

CHCEM PODPORIŤ DIEŤA Z TANZÁNIE

Titulná fotografia: Júlia Račáková
Fotografie: Filip Macák