Krásna príroda, chutná káva a dobrota ľudí, aj takáto je východoafrická Uganda. Prečítajte si o osobnej skúsenosti našej novej darkyne, pani Daniely, ktorá tento rok navštívila so svojím manželom túto ,,perlu Afriky“.

Prečo ste sa rozhodli cestovať práve do Ugandy?

S manželom veľa cestujeme. Navštívili sme už rôzne krajiny, ale v Afrike sme ešte neboli. Zhodou okolností, jedna z agentúr ponúkala cestu do Ugandy za veľmi dobrých podmienok. O oblasti Afriky, kde sa rozprestiera Uganda, sme tiež mali veľa načítané a vedeli sme, že je tam nádherná príroda. Objavovali sme juh Ugandy, Viktóriine jazero a národné parky Bwindi, Queen Elizabeth a Murchison Park.

Aké boli vaše prvé dojmy z tejto krajiny?

Uganda je spomedzi afrických krajín tak priemerne bohatá. Naokolo sú aj chudobnejšie krajiny, ale aj bohatšie. S manželom sme na začiatku nevedeli, čo môžeme očakávať. Zažili sme tu mestá podobné tým našim európskym aj s dopravnými zápchami a tiež dediny s malými políčkami, ktoré mali všade červenú hlinu a prašné cesty. Či boli však ľudia chudobní, alebo bohatí, všetci sa usmievali a boli k nám veľmi milí. Zarazila nás dobrota tamojších ľudí. Pôsobili na mňa, že sú spokojní a veľmi prajní.

Čo sa vám na Ugande zapáčilo najviac?

Potešila ma príroda, ktorá je naozaj nádherná. Majú tiež veľmi dobrú kávu a africký čaj, ten som predtým nepoznala. Ide predovšetkým o bylinkové čierne čaje so smotanou. Rangeri v národných parkoch boli veľmi úctiví, poctivo sa o nás starali, aby sme bezpečne docestovali na každé miesto. Šoféri v autobusoch nám dokonca porozprávali svoje životné príbehy, čo sa na Slovensku bežne nedeje.

Boli na vašej ceste aj bolestivé zážitky?

V jednej dedine odrezanej od civilizácie. Cesta, ktorá k nej vedie, je veľmi kamenistá, takže posledných 400 metrov sa dá prejsť iba peši alebo člnmi po vode. Dedina má asi 450 obyvateľov, z toho 300 detí. Ženy mávajú v Afrike bežne viac detí. V tejto konkrétnej dedinke muži väčšinu dňa pracujú na lodiach a lovia ryby, takže ich v čase návštevy doma veľa nebolo. Domčeky tu boli veľmi skromné a celé priestranstvo kričalo chudobou.

Zo spomínaných 300 detí asi iba 30 chodí do školy. Tvorí ju miestnosť vyrobená zo štyroch drevených kolov, na ktorých je strecha. V triede sa nachádza staršia tabuľa a lavice. Učiteľ je mladý chlapec, ktorý nemá dokončenú strednú školu a učí deti viac-menej angličtinu. Predtým nám povedali, že do dediny môžeme doniesť aj nejaké šaty a tričká. Keď sme vybrali tašky s oblečením, všetci nás obkolesili a okamžite nám ťahali veci z rúk.

Čo vás na Ugande najviac prekvapilo?

Ľudia tu spávajú iba na matracoch, ktoré by sme my už dávno vyhodili. A keď majú matrac, to je ešte dobré, lebo väčšina detí spáva na zemi. Veľkým problémom je napríklad aj pitná voda. Studne bývajú vzdialené od dediny aj niekoľko kilometrov a vodu nosia často malé deti v rukách. Krásne však bolo, že si navzájom pomáhajú. Nikto sa pri studni nepredbiehal, postupne si pomáhali pri naberaní bandasiek.

Taktiež sme bežne videli, ako väčšie deti nosili svojich malých súrodencov na chrbte, obrábali rodinné malé políčka a, vo všeobecnosti, veľmi pomáhali svojim rodičom.

Spomínali ste, že máte dvoch synov. Ako oni vnímali skutočnosť, že deti v Ugande nemôžu študovať, musia pracovať, starať sa o rodiny alebo sú už rodičmi?

Dve detičky sme si adoptovali my a jedno dievčatko moji synovia spoločne. So synmi máme veľmi dobrý vzťah a obidvaja majú vyštudované univerzity. Po návrate z Ugandy som sa s nimi porozprávala o tom, ako by oni mohli pomôcť iným deťom. Aby dali druhým takú šancu, akú dostali aj oni. Spoločne sa rozhodli podporovať deväťročné dievčatko Immaculate, ktoré má kosáčikovitú anémiu. Jeden zo synov je biológ a toto ochorenie pozná.  

Ako ste sa o projekte Adopcia na diaľku® dozvedeli?

O projekte som počula už dávnejšie. Na základe našej cesty do Ugandy ma najviac oslovila práve táto krajina. Navštívila som vašu webovú stránku a zistila som, že podporujete aj deti v Ugande, čo bolo pre mňa rozhodujúce.

Od októbra tohto roku podporujete tri ugandské deti. Dievčatá Marthu a Immaculate a chlapca Timothyho. Ako prežívate ich osudy?

Každé z detí má svoj ťažký príbeh, ale snažím sa zamerať na to pozitívne. Som vyštudovaná matematička, takže ma veľmi potešilo, že najobľúbenejším predmetom všetkých troch detí je matematika a baví ich taktiež kreslenie.

Čo by ste odkázali darcom zo Slovenska a ľuďom, ktorí majú túžbu pomáhať?

Keď naše deti dostali šancu študovať, mali by sme darovať túto možnosť ďalším. Či už my alebo naše dospelé deti. Prostredníctvom mesačného príspevku môžu deti v Ugande chodiť do školy. Niekedy si ani nevieme predstaviť, koľko dobra dokážeme urobiť za tak málo peňazí. Veľakrát je to pre nás iba jeden obed v reštaurácii a pre ne mesiac školskej dochádzky. Držím palce a povzbudzujem všetkých, aby sa na to dali. Ide o dobrú vec, ktorá pomáha dobrým ľuďom.

Ďakujeme pani Daniele, že si našla čas na príjemný rozhovor a za stabilnú pomoc pre tri krásne deti z Ugandy.